Nacistický vyhladzovací tábor
Nacistické vyhladzovacie tábory boli koncentračné tábory založené nacistami počas druhej svetovej vojny, ktorých zvláštnou úlohou bolo hromadné vyvražďovanie prenasledovaných osôb nepohodlných pre nacistov. Väčšinu obetí tvorili Židia, príslušníci slovanských národov (Poliaci, Rusi, Ukrajinci, Srbi), Rómovia, ideologických nepriateľov nacizmu – predstaviteľov demokracie či komunistov, niektorých náboženských menšín ako napr. Svedkov Jehovovych, prípadne aj homosexuálov. Na rozdiel od niektorých pracovných, či zajateckých táborov, ktoré bolo možné na základe vysokej úmrtnosti väzňov tiež v určitom zmysle považovať za vyhladzovacie, boli čisto vyhladzovacie tábory typické hromadným vraždením, ktoré je označované za priemyselné.
Prvé vyhladzovacie tábory boli založené na území okupovaného Poľska (Generálny gouvernement) alebo poľských územiach pričlenených k Tretej ríši, v roku 1941. So systematickým vyvražďovaním v nich sa začalo v roku 1942.
Išlo o tábory: Chelmno (nem.Kulmhof), Belzec, Sobibor, Treblinka, Majdanek a Auschwitz II - Birkenau. Za ďalšie vyhladzovacie tábory je považovaný Jasenovac v Chorvátsku, Malyj Trostenec v Bielorusku.
Iba vyhladzovaciu funkciu plnili prvé štyri z menovaných táborov, Majdanek a Osvienčim plnili zároveň funkcie koncentračných táborov, takže (podstatne menšia) časť väzňov bola určená pre otrockú prácu.
Termín vyhladzovací tábor sa začal používať až po 2. svetovej vojne, samotní nacisti sa snažili ich skutočné určenie maskovať.
Náhľad fotografií zo zložky Nacistické vyhladzovacie tábory
